Partially I consider myself lucky that I grew up in socialist Czechoslovakia, before collapse of communist East Block. Back than kids of my age (attending elementary schools) had it different to their older siblings. We've been fairly protected from scares of communism: everybody -- be it nomenclature, army, labor, tsiganis or dissidents -- shared the same (free) school system, the same classes and the same teachers. There were no political or monetary castes, all kids have been treated equally.
But even at such young age we weren't spared of religious propaganda. Communism is on surface strictly atheist social system, but in reality it acted like pure theocracy of the worst kind. Elementary schools might have seemed like a neutral ground, sure. Still we've been made to (literally) worship the ideology. V.I.Lenin became our Jesus. Battleship Aurora was his cross. His memoirs were our Bible... And Internacionala was our weekly morning prayer.
One too many people suffered, because they couldn't grasp the new (artificial and fake) religion, and one too many people suffered, because they started believing in this non-sense fanatically.
Švajčiarsko-japonské mikro-štúdio Noble Master sa v priebehu svojej existencie zameriavalo hlavne na klony risc-ových (dobyvateľských) ťahoviek, ktorých sériu minulý rok zavŕšili vlajkovým titulom Age of Conquest IV.
Demise of Nations je ich prvým pokusom o "grand-strategy" v štýle Civilizácie, či skôr militantnejších Empire alebo Warlords.
Obdobne ako Age of Conquest, aj Demise of Nations je v prvom rade vojnová hra zasadená do "skutočného" historického sveta. Hoci obsahuje určité prvky vynachádzania, obchodovania, diplomacie, prípadne menežovania dobytých miest - jej pokus o "simuláciu" civilizácie v tomto prípade vychádza skôr na škodu.
Najdôležitejšou "surovinou" tu nie je čas (nábor jednotiek vždy trvá práve jedno kolo), ale komodity -- drevo, železo, kameň -- a s tým súvisiaca tabuľková matematika. Demise of Nations nepozná "pomalý štart" (typický pre všetky 4X stratégie). Hneď v prvom ťahu si hráč musí za štartovacie zásoby nakúpiť toľko jednotiek, koľko je schopný zaplatiť, a okamžite -- bez váhania -- musí začať expandovať na úkor súperov.
Hra tak dostáva skôr nádych "progresívneho" Risku ako 4X ťahovky. Je akýmsi hybridom, ktorý na jednej strane upúšťa od priamočiarosti Age of Conquestu, na strane druhej ani zďaleka nenapĺňa očakávania fanúšikov 4X. Pre jedných je Demise of Nations zbytočne prešpekulovaný, pre druhých zasa absurdne jednoduchý, nedotiahnutý.
V každom prípade, základná verzia hry (s dvomi mapami) je dostupná zadarmo, stiahnete si ju na Itchi alebo na Steame.
Bez ohľadu na môj názor, každý fanda dobyvateľských ťahoviek by si ju mal aspoň vyskúšať.
Ostatný rok sa v inetových médiách stále častejšie rozpisujú sťažnosti na Valve: Nízka bariéra vstupu na Steam podľa všetkého ubližuje PC trhu; zabehnuté štúdiá sa na Steame ťažšie presadzujú; predajnosť pokračovaní nedosahuje úroveň originálov. "Je prvoradou povinnosťou Valve túto krízu čo najskôr zastaviť" - a jediným drastickým rozhodnutím tak priviesť stovky developerov o príjem, o prácu, alebo o možnosť zviditeľniť sa na pracovných pohovoroch.
Skôr alebo neskôr Valve tlaku podľahne, ale dovtedy -- kým sa tak nestane -- spravme si malú oslavu.
Na dôkaz žánrovej rôznorodosti som pripravil extra výber hier za júl 2017. Predstavíme si v ňom ďalších troch zástupcov z troch rôznych žánrov a troch rôznych štátov. Nie všetky stoja za stiahnutie (alebo aspoň za desať-minútový let's play), ale o to v tomto prípade nejde. Podstatné je, že [na Linuxe] existujú, a existujú len preto, že vo Valve na to vytvorili podmienky.
Sublevel Zero Redux je re-releasom descentoviny Sublevel Zero vydanej na Linuxe približne pred dvomi rokmi.
Descent bol v polovici 90tych rokov jedným z fenoménov sharewarovej scény: Doom zasadený do stiestených (až klaustrofobických) mesačných tunelov, kde pohyb nie je obmedzovaný gravitáciou a chaotické bludisko chodieb sa môže rozvetvovať do všetkých šiestich smerov.
Hráč v ňom ovláda prťavú vesmírnu lodičku, s ktorou má labyrint vyčistiť od hávede, vyhodiť do luftu reaktor a nakoniec Star Warsovským štýlom prchnúť ku exitu.
Od nástupu Windowsov boli descentoviny v hiatuse. Dnes máme vďaka Kickstarteru na PCčkách rovno dve nové "pokračovania" - okrem SZR je v alfa-verzii aj "oficiálny" Descent: Underground.
SZR je oproti svojmu priamemu konkurentovi o polovicu lacnejší, má skôr spartanskú grafiku, a čo do tempa hry je rozhodne pomalší.
Napriek tomu (alebo práve preto) má výrazne vyššie hodnotenia. SZR je ukážkou, ako v jednoduchej strieľačke dokážu zavážiť malé detaily: Vyobrazenie kokpitu, hudba, prehľadnosť (nasvetlenie) scény, alebo kontrastnosť nepriatelov voči okoliu.
Serial Cleaner je z nekončiacej série "alternatívnych" "indie" hier, ktoré padli na riť pre chýbajúce demo.
Jeho nápad znie úžasne. Hráč hrá za čističa - zahľadzuje stopy po vraždách, odstraňuje rozflákané telá, stiera krv, zbavuje sa vražedných zbraní... Maže z existencie dôkazy.
Hotové Pulp Fiction...
Lenže bez ohľadu na nápad, kvalitu a desiatky videí na youtube, to nutkanie -- najprv si zahrať demo, vlastnoručne si vyskúšať ovládanie -- ten stále pretrváva a nikdy nepustí.
Po anglických Subzero Level a po poľskom Cleanerovi si predstavíme aj nemeckú arkádovku Pressure Overdrive.
Prečo práve... Toto? Prečo nie napríklad Wonderboy?
Lebo vždy, keď narazím na vzdialenú podobnosť s River Raidom, Spy Hunterom alebo s Commandom... Neni pomoci. To sú tie pravé rúbanice. Nie nejaká platformovka.
Pressure Overdrive vyzerá byť práve z Midway-ovskej školy. Jednoduchá Spy Hunterovská autíčkovina, v ktorej si to režeme zdola hore a mordujeme všetko v ceste. Sem tam príde boss alebo iný nezmysel, ale cez to sa nejako prenesieme.
Problém s touto hrou...
Hodí sa mi síce do článku o všehochuti noviniek na Steame, ale tažko ju odporučiť.
Po estetickej stránke je Pressure Overdrive tak generický, priemerný a zabudnuteľný, ako diktuje nemecký stereotip. "Nemecký humor má tradíciu, a tá tradícia končí u cirkusových klaunov". "Grafika musí byť vystrihnutá z knižiek pre štvor-ročné deti". "Aj ten najsuchší text zachráni francúzsky akcent". Všetko to v Pressure Overdrive nájdete, a možno ešte viac, podčiarknuté a zvýraznené pedantným nemeckým rukopisom.
Do druhej várky hier za júl 2017 sa zaradili štyri "artistické" perličky: Pyre od Supergiant Games (Bastion, Transistor); Sundered od Thunder Lotus Games (Jotun), Downward od debutujúcich talianov Caracal Games a The Lion’s Song od rakúskych Mi'pu'mi Games.
Po Bastione a Transistore sa Supergiant opäť pokúša posunúť svoju umeleckú stránku o ďalší krôčik dopredu, ale tento raz po dvoch sekačkách menia žáner a prichádzajú s niečim novým, úplne odlišným.
Podľa popisu je Pyre "party-based RPG o skupinke exilantov, ktorí si na ceste za slobodou musia prejsť mystickým očistcom."
V let's play-och hra vyzerá na kríženca interaktívnej novely a súbojov v aréne - hernou mechanikou pripomína "5 minút rovnakej srandy stále dokola", typickou skôr pre handheldovky.
Hodnotenia má vysoko nadpriemerné a častokrát sa v nich spomína, že Pyre je tým najlepším, čo Supergiant doteraz vydali.
Ak je tak, Pyre zrejme u mnohých skončí ako "nepochopené veľdielo". Výpravnosť Bastionu (a predovšetkým výkon jeho rozprávača) je vôbec jedným z vrcholných počinov medzi modernými hrami, a len ťažko si podľa ukážok predstaviť, že by ho "pokemonovská" Pyre dokázala tromfnúť.
Podobne ako Supergiant, aj kanadský Thunder Lotus sa medzi silnou konkurenciou snaží vyniknúť estetickým vizuálom.
Po ich debutujúcej top-down rúbačke Jotun taktiež menia žáner a prichádzajú s tendenčnejšou "side-scrollovkou".
Herne (ovládaním a koncepciou súbojov) sa Sundered radí medzi Capcomovky, ale svojou perspektívou na statických screen-shotoch hra evokuje skôr Pitfall, Prince of Persia alebo Flashback.
Podobne ako u Jotunu, aj tu sa dizajnéri z Thunder Lotus doslova vyžívajú v bossoch.
Nakoľko im to pomôže presadiť sa medzi desiatkami ďalších sekačiek / skákačiek, to asi ponecháme bez komentára.
The Lion's Song je seriál point&click príbehov odohrávajúcich sa vo švejkovskom Raskúsko-Uhorsku na počiatku dvadsiateho storočia. Každá zo štyroch častí série predstavuje nesmierne ťažký život rakúskych umelcov: Skladateľku kompozícií hľadajúcu inšpiráciu, mladého rakúskeho maliara zúfajúceho po sláve a uznaní (uf, naozaj?) a matematičku snažiacu sa presadiť v mužskom akademickom svete.
