Zdroj: Matica Slovenská, Knižnica slovenských pohľadov, r. 1933
Pôvodný text prešiel gramatickými korekciami (Orzo, 2023)
Publikované v máji 2023.
Cestou k slobode: Úryvky z denníka 1914-1918
Janko Jesenský
III. Zajatie
Bolo to začiatkom júla, v jasný, suchý podvečer. S nasadenými bodákmi sme sa hnali proti Rusom, ktorí, ukrytí na kopci v lesoch, strieľali na nás. Šli sme dolu miernym vŕškom, najprv cez akúsi vyhorenú a opustenú dedinu, potom riedkym žitom. Tu som stratil svoju poľnú lopatku. Na chvíľu som rozmýšľal, či sa mám pre ňu vrátiť, ale rozhodol som sa hneď, že sa nevrátim. „Kto sa vracia, nemá šťastia“, pomyslel som si. Prišli sme k jarku s hustou vrbinou. Za jarkom bolo zožaté už pole so stohmi slamy… Zastal som, chránený hrubým pňom, že si vydýchnem, ale ktorýsi „szakaszvezetö“ s nastrašenou tvárou pribehol ku mne a zavolal:
„Elöre!“
„Idem hneď!“ zakričal som mu, ale umienil som si, že ešte trošku vyčkám.
Možno, podarí sa mi stratiť sa.
Guľky svišťali nado mnou. Kompánia, ku ktorej som patril, zmizla napravo odo mňa a viacej som jej nevidel.
Zostal som sám. Keď sa celkom zvečerilo, prekročil som jarok a vyšiel na otvorené pole. Prebehol som cezeň a vyliezol po bruchu na nízky kopec, kde obilie nebolo pokosené. Z obilia v polotme na kraji lesa videl som ruské furažky a platené blúzy. Rusi ležali na bruchu a strieľali.
„Keby som teraz chcel prejsť,“ prelietlo mi mozgom, „spália ma. Musím vyčkať rána, až bude svetlo.“
Vrátil som sa a doliezol k humnu, ktoré horelo. Na plameňom ešte nedotknutej, šindľovej streche bubnovali guľky, ani čo by padal kamenec. Stohy slamy už tiež horeli. Kdesi bokom obďaleč horela ktorási dedina. Reflektory pod chvíľou krájali polia. Pri každom prúde svetla hodil som sa na zem. Neviem už iste, či od týchto ohňov, či od mesiaca bolo celé nebo ožiarené a noc na tejto strane vŕška svietila ako slnečný deň.
Streľba z pušiek neprestajne trieskala. Nebolo pauzy ani na chvíľočku, a mne sa tak žiadalo, aby zatíchla aspoň na minútu. Orientáciu som stratil a nevedel si predstaviť, kam sa mohol podieť náš pluk, odkiaľ strieľajú naši, odkiaľ Rusi.
Zbehol som na otvorené pole, ale tu v svetle mohol ma každý vidieť. Prebehol som naspäť k horiacemu humnu, ale to ma mohlo ešte lepšie osvietiť, alebo horiacimi troskami zasypať. Prišla mi na um vŕba s hrubým pňom, ale ani jarku, ani vŕby som nemohol nájsť.
Už neviem, ako, ako nie, ale ešte za noci som sa dostal k akémusi lesíku a tam som sa pri strome zvalil.
Keď počalo svitať, zbadal som, že pri mne leží náš vojak, oblečený v kepeni, dolu tvárou. Ležal nehybne. Spočiatku som si myslel, že spí, potom zrazu, ani neviem prečo, zazdalo sa mi, že je zabitý. Potriasol som ho. Nevydal zo seba zvuku, ale krvi som nikde nevidel.
„Predsa spí,“ pomyslel som si a ďalej nepátral. Guľky pišťali, sipeli a cupkali okolo mňa. Zarývali sa do pôdy, udierali sa do pňov a konárov, zrážali vetvy a lístie.
„Nebezpečné miesto,“ konštatoval som.
Kepeňa som nemal. V júlových horúčostiach mi ho nosil istý Neumann v nedostatku iného „kšeftu“ za dve koruny na tridsať kilometrov. Noci v Haliči bývalý sychravé a najmä nad ránom bývalo veľmi chladno. Slnce ešte nevyšlo a mňa triasla zima. Skorej od tejto zimy, ako od nebezpečenstva zdvihol som sa a zohnutý prešiel k najbližšiemu kopcu. Plazil som sa naň opatrne a nadvihol hlavu, aby som videl, čo je na ňom.
„Rusi!“
Stiahol som hlavu, ale jeden z nich ma už zbadal, zverský zareval, iste sa ma tak naľakal, ako ja jeho, mysliac si azda, že vediem celú kompániu, a vystrelil. Plameň som zazrel, ale hlava mi už bola v bezpečnosti. Guľka sa ma nedotkla, prelietla nado mnou.
„Nestrieľaj! Ja Slavian!“ zakričal som.
„Tak bros vintovku!“ on mne.
Šmaril som mu manlicherku pod nohy.
A Rus, ktorý strieľal, sa mi už aj usmial a ukázal mi zákopu, aby som sa tam schoval. Okrúžili ma. Dali chleba a slaniny. Ja som vybalil cigary a čokoládu, čo som dostal od brata Vlada, a rozdával komu čo. Daroval som im aj dve mäsité konzervy. Ktoréhosi vojačka veľmi zaujalo, že mám lyžičku, nôž a vidličku v jednom. Požiadal ma, aby som mu prístroj daroval na pamiatku. Dal som mu ho. Iný mi blahoželal:
„Pre vás sa už vojna skončila. Pôjdete do Ruska, a keď i na Sibír. V Rusku je dobre, i na Sibíri. Za tri kopejky funt bieleho chleba a naše baby vás už opatria.“
Bol som rád, že si môžem trošku posedieť v bezpečnosti. Vojačkovia boli milí, spôsobní a zdvorilí. Nebrali odo mňa nič, len čo som im sám dal.
Kedy-nekedy povedal jeden z nich:
„Pôjdeme ku gospodinovi komandantovi.“
Zaviedli ma k nemu dvaja. Kapitán mladý, fúzatý, s hriadkou. Usmieval sa mi tiež a pustil sa so mnou do reči. Vypytoval sa na všeličo.
Posmelený jeho vľúdnosťou, i ja som si dovolil otázku:
„Prečo vy Rusi ustupujete?“
Vysvetlil mi, že oni majú dosť svojho Ruska. Halič, cudziu zem, nepotrebujú. Preto idú pomaly domov.
Nuž nebola to pravda, ale čože mal povedať ruský kapitán zajatému Austriakovi a k tomu „nižnému činu“?
Plukovník ma poslal ďalej k bataliónu. Pri batalióne som sa už stretol s mnohými zajatcami, ale nenašiel som ani jedného známeho. Česi v ruskej uniforme nám premieňali rakúske koruny na ruble, prehmatávali nás a odoberali zápisky, listy a iné písomnosti, posielali plukovníkovi a tlmočili naše výpovede.
I ja som prišiel o svoj notes a ženine listy. Darmo som žiadal poručíka Čecha, aby mi notes nebral, že v ňom niet ničoho závažného z vojenského hľadiska, zápisník mi vzal, ale sľúbil, že bude intervenovať u plukovníka, ale alebo neintervenoval, alebo sa mu intervencia nevydarila. Vyšiel z kancelárie a rozhodil rukami.
„Prevezmite komando,“ povedal mi.
„Čo?“ opýtal som sa zadivený.
„Prevezmite komando. Zoberte týchto všetkých,“ a ukázal na zajatcov, „pôjdete ďalej.“
„Vergattern!“ zakričal som.
„Ein, zwei, ein, zwei,“ pokračoval som, keď boli v rade.
„Ein, zwei — erstes Paar, ein, zwei — zweites Paar, ein, zwei — drittes Paar… viertes Paar… Doppelreien rechts um…! Direction grád aus… Compagnie marsch!“
To bolo moje posledné rakúske komando.
Šli sme do Ruska.