TRIHLAV

Prevrat na Rožňavsku 1918-1919

Dr. Vincent Pacelt

I.

Na Slovensko som prišiel v prvých časoch poprevratových, ale práve tak možno povedať, že to bolo v dobe prevratu samotného, pretože tento prevrat – keď sa stará monarchia rozpadla a z jej trosiek vzišiel náš obnovený štát – teda premena pomerov rakúsko-uhorských na pomery československé – neprebehol cez noc a nebol ukončený 28. a 30. októbra. Ani v nasledujúcich najbližších dňoch. Premena postupovala ako vlna zvoľna od centra zo západu na východ, časovo až do druhého polroku 1919.

Na výzvu, ktorú rozoslalo ministerstvo vnútra okresným politickým správam, začal som sa o Slovensko zaujímať osobne a výsledkom tohto záujmu sa stalo, že jedného dňa v druhej polovici februáru 1919 ma ministerstvo telegraficky vyzvalo, aby som nastúpil službu na Slovensku – aby som sa na ministerstve v Bratislave prihlásil s plnou mocou pre Slovensko.

Podľa správ ministerstvu chýbal veľký počet úradníkov – Slovákov bolo poskromne – a nebolo kým obsadiť úrady vypratané Maďarmi, nech už sa vyprázdnili ich dobrovoľným odchodom, alebo ich vo funkcii nebolo možné ponechať.

Za miesto môjho pôsobenia mi bola pridelená Rožňava. Ako som čítal v zaslanom telegrame, za obsadenie Rožňavy československým úradníctvom naliehavo žiadal vtedajší župan Dr. Samuel Daxner v Tisovci. Bol som teda dekrétom ministerstva pre Slovensko z 28.2.1919 poverený plnou mocou vládneho komisára a vyslaný, nech celú administratívu v oblasti prevediem do našej správy. Nebolo to poslanie vôbec vábne. Bolo mi povedané, že mesto je priamo pri demarkačnej čiare našich a maďarských vojsk. Tá sa tiahla – pokiaľ ide o úsek vzťahujúci sa na rožňavský okres – približne od samej Rimavskej Soboty, prechádzala pod Tornaľou, k Perkupe (pozn.: dnes územie Maďarska) a ďalej na východ. Ale rozkaz je rozkaz, a tak som vyrazil na cestu do svojho nového pôsobiska.

Moja úloha bola o to zložitejšia, že som prišiel bez akejkoľvek prípravy do zeme, kde boli celkom iné právne pomery (pozn..: z rakúskeho Česka na uhorské Slovensko); a konečne do kraja, ktorého väčšina obyvateľstva hovorila maďarsky, teda jazykom mne celkom neznámym. Nadto som bol preložený do nových miestnych pomerov, čo každému úradníkovi v novom pôsobisku prináša len problémy.

Z Bratislavy som vyrazil tretieho marca a do Rožňavy som po etapách dorazil až šiesteho marca. Také bolo vtedy cestovanie. Prvý deň, teda tretieho marca, som nastúpil cestu predpoludním a došiel len do Žiliny. Ďalej neviedlo spojenie. Až na druhé ráno som mohol pokračovať v ceste do Popradu.

V Bratislave sme vtedy vedeli len toľko, že vlakom sa priamo do Rožňavy nedostanem, poradili mi teda prestup do Popradu, odtiaľ vozom do Dobšinej a z Dobšiny vlakom do Rožňavy. Že sa dalo cestovať vlakom až do Košíc, odkiaľ mala vojenská správa spojenie s Rožňavou ľahkými nákladnými auty (t. zv. kamiónmi), o tom v Bratislave nechyrovali.

V Poprade prišla ďalšia oštara: zaopatriť voz do Dobšinej. Bolo začiatkom marca a cesta cez vrchy bola ešte veľmi zlá, plná brečkovitého snehu. Zo stanice ma odkázali na jediného povozníka v meste, ale ten prehlásil, že nepôjde. Až keď som dôrazne upozornil, že konám cestu úradnú, dôležitú, a že mu bude povoz zhabaný, prejavil síce nie ochotu, ale aspoň súhlas. No za cestu požadoval – nie viac, nie menej – 600 korún. To bývala suma aj na vtedajšie mimoriadne pomery vysoká, preto som prehlásil, že nedám. Tu sa začal povozník vyhovárať: to nie je veľa, a čo mu vraj z toho zostane, keď mu beztak polovicu po okolkovaní zrazia. Vtedy se totiž práve peniaze kolkovali. Nechcel zľaviť. Až keď som mu ponúkol peniaze okolkované, umúdril sa a sľúbil povoz za tri sto korún.

Toho dňa však už na cestu nebolo vôle, a tak sme vyrazili zrána. Do Dobšiny som prišiel v popoludňajších hodinách. Tam som se dozvedel, že vlak do Rožňavy nejazdí, lebo trať bola pri Tornali prerušená demarkačnou čiarou a doprava je zastavená. Nezostávalo nič iné, len pokračovať v ďalšej ceste opäť vozom, čo sa dalo najskôr nasledujúceho dňa, to jesť šiesteho marca, kedy som konečne prvýkrát uvidel cestou od Betliara veže mesta Rožňavy.