TRIHLAV

Prevrat na Rožňavsku 1918-1919

Dr. Vincent Pacelt

II.

Rožňava bola v dobe prevratu ešte mestom so zriadeným magistrátom (Rozsnyó rendezett tanácsú város).

Keď po rozpade rakúsko-uhorskej fronty otriasla celým Uhorskom vlna revolúcie, ustanovila sa v Budapešti maďarská národná rada (Magyar nemzetí tanáce). Tá sa formovala zriaďovaním miestnych národných výborov (t.j. rád) v jednotlivých obciach po celej zemi. Tak došlo ku zriadeniu miestnej národnej rady i v Rožňave, keď bola dňa 31. marca 1918 o vzniknutej situácii informovaná rožňavská verejnosť plagátmi. Ustanovujúca schôdza rady sa konala dňa 1. novembra. Rada sa zostavila z 36 členov, ktorí z nariadenia maďarskej národnej rady zvolili mestské zastupiteľstvo.

Predsedom takto utvorenej miestnej rady bol zvolený Dr. Jan Markó, tou dobou verejný notár. Súčasne bol zvolený i výkonný výbor, ktorý mal pre miestnu radu organizovať činnosť, a hneď určil aj termín nasledujúcej schôdze: mala sa konať 2. novembra. Ale k nej už nedošlo.

Tento stav totiž nedal dobre spať ctižiadosti príslušníka premonstrátskeho rádu Dr. Ferdinandovi (rehoľným menom Gellerta) Gorzó, ktorý zrovna usúdil, že práve nadišla doba jeho činov.

Predpoludním dňa 3. novembra bolo na rožňavskom námestí zaranžované verejné zhromaždenie ľudu; manifestácia za maďarskú národnú radu, kde proklamovali za predsedu miestnej rady Dr. Gorzó. Bez ohľadu na voľbu a rozhodnutie miestnej rady z prvého novembra. Rada ustanovená dňa 1. novembra sa musela tomuto volaniu ulice podriadiť. I rada samotná, v ktorej pôvodne okrem niekoľkých málo zástupcov robotníctva boli väčšinou úradníci a samostatní živnostníci, bola vo svojej štruktúre rozšírená o ďalšie robotnícke zastúpenie. Tak se stal Dr. Gorzó v miestnej rade predsedom; a jedným z miestopredsedov se stal banský robotník Jan Szerencsés. Na jeho činnosť v dobe bolševického vpádu Rožňava ešte dnes nerada spomína.

Gorzó, ktorý si osvojil rolu akéhosi tribúna ľudu, odkladá teda kňazský kolárik a úplne sa oddáva politike. Najprv ako sociálny demokrat, potom za republiky rad ako bolševik. To však bol skôr len povrchný pláštik, lebo Dr. Gorzó, ako sa neskôr ukázalo, bol rozhodným maďarským nacionalistom; jeho demagogické vystupovanie se krylo s názorom všeobecne v Maďarsku prevládajúcim, že sociálna demokracia, neskoršie potom bolševizmus, je spásnym majákom, ktorý nielenže zachráni maďarskú štátnu loď od stroskotania, ale uvedie ju do prístavu reštitúcie bývalého veľkého Maďarska.

Popri funkcii predsedu miestnej národnej rady sa Dr. Gorzó vzápätí stáva i vládnym komisárom pre mesto i celý rožňavský okres. Aspoň on sám tak na schôdzi dňa 18. novembra 1918 vyhlasoval, že ho minister vnútra menoval vládnym komisárom. Neskôr však bola o tejto jeho hodnosti vyslovená pochybnosť. Dr. Gorzó si trpko sťažoval na župana Aladára Remenyikého z Rimavskej Soboty, menovaného v decembri 1918 maďarskou vládou za vrchného župana pre župu gemerskú, že o ňom rozhlasuje vraj Gorzó nie je žiadnym vládnym komisárom rožňavským. Preto sa Gorzó dovolával pomoci osobných priateľov z ministerstva, aby mu vybavili úradný doklad, že je skutočne vládnym komisárom a že mu titul právom prislúcha. No valnej ceny to nemalo. V tej dobe už bolo v Rožňave československé vojsko.

Miestne národné rady boli (podobne ako v Rožňave) zriadené z najväčšej časti i v obciach okresu; pravdaže tieto rady buď vôbec nevyvíjali žiadnu činnosť, alebo bola táto činnosť mizivá. Čo ostatne vyplýva z dedinských pomerov a vidieckeho (pozn.: slovenského) zloženia ich obyvateľstva. To platí i o činnosti okresnej národnej rady, zloženej z delegátov miestnych rád.

Miestne rady mali byť spojivom medzi maďarskou národnou radou a ľudom celého Uhorska. Preto sa pri významnejších krokoch a rozhodnutiach maďarská rada odvolávala na miestne rady, ako sa stalo napríklad dňa 13. novembra 1918 pri premene štátnej formy Maďarska na republiku. Vtedy sa obrátila maďarská národná rada ku všetkým miestnym radám telegramom v tomto znení:

„Vývoj udalostí v štáte núti Maďarsko k tomu, aby už teraz rozhodlo o budúcej forme svojho štátneho života. Nemecko sa stalo republikou. Nemecké Rakúsko, ktoré bolo naskrze dedičným, chráneneckým majetkom habsburgského domu a jeho najmocnejším základom, prehlásilo se republikou. Maďarsko pre priam hriešnu nedbalosť v minulosti nemohlo o svojej nastávajúcej forme ešte rozhodnúť, a stanovisko, ktoré konečne nutno zaujať, nemožno ďalej odkladať do zvolania ústavodarného zhromaždenia. Terajšia doba je otázkou existenčnou. Maďarská národná rada se obracia ku všetkým v zemi zriadeným národným radám miest i obcí so slávnostnou výzvou, aby se ihneď vyslovili, či sa pripájajú k rozhodnutiu maďarskej národnej rady, aby nastávajúca štátna forma Maďarska bola republika. Je treba rýchlo sa rozhodnúť a výsledok oznámiť maďarskej národnej rade v Budapešti – Parlament. Nech sa vysloví celá zem, aby sa v nasledujúcich dňoch mohla maďarská národná rada opierať o vôľu celého štátu.“

Inak možno povedať, že sa miestne národné rady starali o zásobovanie obyvateľstva a udržiavanie verejného poriadku a kľudu. Ku tomu účelu boli v mestách a vidieckych obciach zakladané občianske a ľudové stráže pod velením bývalých dôstojníkov a poddôstojníkov. Zriadením týchto stráží sa skutočne podarilo zabrániť tak obávanému rabovaniu, a kde snáď predsa došlo ku pokusom o plienenie, to bolo hneď potlačené.

Po príchode nášho vojska boli stráže rozpustené.

Rožňavská národná rada, ktorá mala okrem pléna i niekoľko komisií a výborov, fungovala takmer tri mesiace.

Zo začiatku zasadala každodenne. Neskôr – a to už v decembri – s väčšími a väčšími prestávkami. Krátko pred príchodom nášho vojska, ktorým stratila raison d'être, jej činnosť zanikla.

Na decembrových schôdzach prejavila prvé starosti, čo nastane, keď príde do Rožňavy československé vojsko – dôsledne označované ako „cseh megszáló csapatok“ (české okupačné oddiely). Dokonca v rade vytvorili zvláštnu komisiu, ktorá mala mesto na príchod vojska pripraviť. V komisii mali byť zastúpené miestne správne úrady a boli do nej povolaní i niektorí Slováci, aby tlmočili. Komisia podľa uznesenia rady mala byť zároveň strážcom a ochrancom verejných a súkromných záujmov proti prípadným prehmatom vojakov.

Na posledných schôdzach sa stal príchod vojska stálym a hlavným bodom programu. O čechoslovákoch kolovali divoké povesti a s vojskom sa spojovali najrôznejšie predstavy vyvolávajúce mučivú neistotu, čo všetko bude jeho príchod sprevádzať a čo bude nasledovať.

Obavy z lúpeží a drancovania, živené nespokojnosťou domáceho obyvateľstva s nedostatočným zásobovaním, pôsobili rade vážne starosti.

Rada prežívala ťažké chvíle. Ešte krátko pred príchodom vojska vypracovala podrobné smernice pre občiansku stráž a uzniesla sa, že ich posilní robotníkmi z Rimamuránskych a štátnych baní. Mysleli na všetky prípady, aby nenastali zmätky, panika. Občianstvo malo byť varované plagátmi, aby za poplachu nevychádzalo na ulicu. Každý, kto prichádzal do mesta z okolia, mal se preukázať legitimáciou.

Vo všetkom sa zračila neistota, pochybnosti, obavy, bezradnosť a tápanie ako za súmraku. Zmrákalo sa nad maďarskou Rožňavou. Jej obyvateľom pri pomyslení na československé vojsko pred očami vystupoval desivý prízrak niečoho neznámeho, mátožná vidina, ktorá sa rozrastala do diaľav a splývala s tmou vznášajúcou sa nad rozrušeným mestom -

Že by sa teda Rožňava, aspoň oficiálna Rožňava, zastúpená národnou radou, na príchod nášho vojska nejak tešila, alebo že by si dokonca jeho príchod a pripojenie Rožňavy k československému štátu priala, to nemožno povedať. Skutočnosť aspoň svedčí o opaku.

Dňa 21. decembra totiž deputácia rožňavskej národnej rady intervenovala u vtedajšieho československého vyslanca v Budapešti Dr. Milana Hodžu, aby Rožňavu vyňali z vojenského obsadenia, ručiac zvláštnym garančným listom, že sa postará o udržanie poriadku. Dr. Hodža samozrejme nemohol tejto žiadosti vyhovieť; sľúbil len, že garančný list odovzdá príslušnému vojenskému veliteľstvu, ktoré organizovalo postup československých vojsk. Zdalo sa to akousi iskričkou nádeje, ale rožňavská rada predsa len dospela k presvedčeniu, že s príchodom československého vojska treba počítať. Toto presvedčenie prejavil sám Dr. Gorzó na schôdzi dňa 27. decembra, kde referoval o výsledku intervencie v Budapešti. Dr. Gorzó prehlásil, že pokiaľ by došlo ku vpádu nepravidelných lupičských tlúp, on ako vládny komisár výkonnej moci vykoná sám a z vlastnej iniciatívy potrebné opatrenia k ich odrazeniu. Čo sa potom týka riadneho vojska, pokúsi sa s ním nadviazať diplomatický styk a dohodnúť sa zmluvne o tom, že:

1.) obyvateľstvo mesta Rožňavy a okresu rožňavského nikdy nepociťovalo proti Čechom ani Slovákom žiadnej zaujatosti,

2.) obyvateľstvo mesta i okresu voči okupačným oddielom nemá žiadnych nepriateľských úmyslov,

3.) mesto Rožňava a jeho okolie, rozprestierajúce sa od Betliaru na juh, je čisto maďarské,

4.) národná stráž a žandári zostanú v pohotovosti a paralelne s okupačnými oddielmi sa budú starať o udržanie verejného poriadku a o bezpečnosť majetku,

5.) okupačné oddiely se zdržia akýchkoľvek násilností a ponižovania.

Pravdaže to boli len plány. Keď nastal čas, vojsku ani nenapadlo, aby o niečom takom vyjednávalo.

Pri tej istej príležitosti predseda rady Dr. Gorzó spomenul, že keď sa dožadoval na ministerstve v Budapešti direktív pre prípad príchodu československého vojska, dostal lakonickú odpoveď: „Rob, ako vieš!“ Odpoveď pre vtedajšiu bezradnosť zaiste charakteristická.

Postoj Rožňavy, resp. jej národnej rady, ku československému štátu ešte lepšie ilustruje uznesenie z doby, keď československé vojsko stálo bezmála pred bránami mesta.

Bolo to na riadnej schôdzi dňa 16. januára 1919. Na programe bol prípad, ktorý podľa názoru niektorých prítomných bol priam neslýchaným. Čo sa stalo? Aladár Remenyik, vládny komisár pre župu gemerskú, poslal prípisom zo dňa 9. januára. 1919 rožňavskej národnej rade Československý zákon o mimoriadnych opatreniach na Slovensku číslo 64/1918 Zb.z. a n.

Rada tým bola priam zdesená a – ako se vyslovila – vzhľadom ku svojmu rýdzo maďarskému zloženiu a vzhľadom k imperialistickému rázu príslušného zákona prejavila nad týmto jednaním maďarského vládneho úradníka poľutovanie a rozhorčenie.

Po dlhšej debate se rada ku prípadu uzniesla takto:

„Československý zákon, ktorý rimavskosobotský vládny komisár prípisom čís. 64/1919 zaslal rožňavskej národnej rade na vedomie, nemôže rada uznať za zákon, ktorý by bol v čisto maďarskom obvode platným. To preto, že v niekoľkých bodoch obsahuje ustanovenia rázu mocenského, ktoré predpokladajú nad menovaným územím štátnu suverenitu. Pretože k stanoveniu politických hraníc je kompetentná mierová konferencia, prislúcha okupačnému vojsku, respektíve okupantskému štátu, podľa platného medzinárodného práva len právo na také opatrenia, ktoré smerujú k zabezpečeniu verejného poriadku. Rožňavská národná rada, prehlasujúc, že nariadeniam citovaného zákona ustúpi len cestou násilia, súčasne vyslovuje svoj úžas nad tým, že k vyhláseniu imperialistického nariadenia cudzieho štátu sa podujal maďarský vládny komisár. O tomto prípade podáva rožňavská národná rada opisom svojho uznesenia správu maďarskej národnej rade a ministerstvu vnútra“.

Uznesenie sa však zdalo niektorým rozvážnejším členom predsa len príliš radikálne a po novej debate sa nakoniec zhodli, že protest nebude odoslaný, ale že má zostať len v spísanom protokole schôdze, a že „voči Čechom bude uplatnený až pri prípadnej okupácii“. Ďalej bolo protokolárne zdôraznené, že „onen prípis maďarského vládneho komisára je z 9. januára, kým Rimavská Sobota bola českým vojskom obsadená až 12. januára“. Potom samozrejme nieto divu, že Aladár Remenyik po takomto prudkom útoku vystúpil proti Dr. Gorzovi s tvrdením, že Dr. Gorzó nie je žiadnym vládnym komisárom – ako už bolo uvedené vyššie.

Také teda boli prípravy vtedajšej Rožňavy na príchod československého vojska a taký bol vtedy názor tohoto mesta na jeho pomer k československému štátu.